Dieter Schwartz – Súčasné deti potrebujú, aby sme ich zobrali také, akí sú

Rozhovor Lenky Vöröšové Dietrom Schwartzom o vzťahu súčasných detí a rodičov k vzdelávaniu, spoločnosti, k samým sebe…

Aké sú nové deti? Aký je rozdiel medzi nami ako rodičmi a deťmi samotnými vo vnímaní sveta?

To, že sa rozprávame o nových deťoch, súvisí s tým, že sa v spoločnosti rozširuje nová komunikačná dimenzia, a mladá generácia detí mladších ako 30 rokov. Pre nich je to úplne prirodzené prostredie, pretože sa v tom narodili.

Je tu veľmi veľa rozdielov, ale snáď musíme zo základu rozumieť tomuto. Keď sme malé deti do 9-10 rokov, tak všetko, čo do tej doby príde, nasávame. A čo príde potom, sú nové veci, ktoré sa následne učíme. My dospelí, ktorí patríme k staršej generácii, môžeme to, čo je teraz, tiež nasávať, ale je to pre nás zložitejšie ako pre deti, ktoré to dostali do 9-10 roku. Pretože sme v tom nevyrástli. A to nové nie je niečo, čo by to staré vytlačilo, ale len to prichádza k tomu starému. I preto nachádzame veľmi veľa rozdielov medzi rodičmi a novou generáciou detí.

To, čo som opísal ako niečo nové, ktoré prichádza, to nie sú nové metódy. To, čo tu máme k dispozícii, napríklad internet – to sú už len dôsledky toho nového.

Čo je pre ne dôležité?

Na otázku by som odpovedal, že deti potrebujú, aby neboli utlačovaní do starých vzorcov, do toho, čo bolo považované ako staré. Aby mohli naplno využiť svoje kapacity, možnosti, aby im to bolo umožnené.

A ide o relatívne veľa. Do tohto bodu, kde sa ako spoločnosť nachádzame teraz, nás doviedlo to, ako bola postavená spoločnosť – tretia dimenzia predtým. Je to kritická situácia, ktorá už nejde ďalej. Sme na hrane s ekológiou, ekonómiou, v sociálnom svete. A to spôsobuje napríklad aj to, že mladá generácia nedôveruje v starý systém, ako to bolo, pretože všetko bolo postavené na dôvere, ktorú oni už nemajú. Vytráca sa a potrebujú začať s niečím novým. I školský systém je postavený na konkurencii, nedôvere, strachu a do toho sa už mladí ľudia nechcú zapájať, pretože pochopili, že miesto konkurencie je lepšie spolupracovať.

Ako tieto deti vnímajú seba v tomto svete?

Rozprával som sa so študentami, ktorí hovorili, že zažívajú starý svet a vnímajú veľa zaujímavého z neho. Keď sa ho pokúšajú ďalej preskúmavať, tak zisťujú, že to nie je ich vlastné a k nim to nepatrí. Pociťujú a vnímajú, že ak by to robili po svojom, urobili by to úplne inak. A to je veľmi jemný rozdiel medzi treťou a štvrtou dimenziou.

Napríklad ak sa pozrieme na systém vzdelávania, ako to bolo predtým nastavené. Človek si predstavil, čím by sa chcel stať a potom splnil všetky predpoklady k tomu, aby sa tak stalo. Urobil si školy, získal potrebný papier. Potom mal prácu, platil si dôchodok a jeho život bol predurčený do budúcnosti. Pre mladých ľudí to už neplatí. Poznám veľa študentov, ktorí sa chcú stať učiteľmi, študujú na školách, kde dostanú vstupenku, ktorú potrebujú, aby mohli učiť. U týchto ľudí však vnímam, že si idú za svojím, sú viac prepojení sami so sebou, vnímajú čo chcú, a nesnažia sa len naplniť požiadavky štúdia, ale oveľa viac do toho zapájajú svoj vlastný cieľ, čo oni sami chcú. Mladí ľudia viac pracujú s vlastnou vôľou a sami hľadajú miesto vo svete, kde môžu využiť svoj záujem a nadanie, namiesto toho, aby sa prispôsobili niečomu, čo už existuje.

Čo deti štvrtej dimenzie od nás potrebujú?

Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré potrebujú, je medziľudský kontakt. Poznám veľa detí v škole, ktoré sa neprispôsobia hre na výkon. Ak deti majú medziľudský kontakt, ktorý prebieha medzi nimi a niekým druhým, sú spokojné. Ak stretávajú ale dospelého človeka, ktorý je v roli a niečo od nich vyžaduje, strácajú medziľudský kontakt. Preto sa ho snažia deti dobrať tak, aby tam dospelý človek znova bol a mohli s ním tento kontakt nadviazať.

Nie je to úplne absolútne, len to myslím ako takú tendenciu alebo smer, ktorým sa uberajú.

Deti oveľa viac komunikujú a rozprávajú sa medzi sebou. Najviac sa zaujímajú o príbehy dospelých, ktoré dospelí rozprávajú sami zo seba, čo zažili. Ak sú dospelí v ťažkostiach a zažívajú ťažkú situáciu, pre deti je veľmi zaujímavé vnímať, ako s týmito situáciami pracujú a s týmto celým zaobchádzajú. Z toho sa deti vedia najviac učiť. Ale pokiaľ sa dospelí snažia všetko zakrývať, nezameriavať sa na dospelý svet a tváriť sa , že sa nič nedeje a nie sú žiadne problémy, tak je to veľmi čudné, pretože deti tak či tak všetky tie problémy vnímajú a zažijú, ale nevidia, ako s nimi pracovať ďalej.

Nové deti potrebujú, aby sme ich zobrali takých, akí sú, pretože oni nás tak vnímajú…každý máme svoje muchy, niekto je taký, iný je taký, a oni to prijímajú veľmi prirodzene…

Skorší komunikačný systém bol nastavený tak, že bolo odstupňované, ako sme v spoločnosti postavení, akú máme hodnotu, ako si v nej stojíme. Niekto bol na vyššom postavení, niekto na nižšom. A my sami sme sa k tomu nejak postavili, v akom sme porovnaní k ostatným. Hrali sme v tom systéme nejakú rolu. A keď sme sa chceli stať profesionálom, odstránili sme pocity, pretože tie nám k tomu bránili. Dali sme ich stranou. Pre tieto deti je ako čítať v otvorenej knihe, ako sa komu darí, ako na tom je, a vedia, čo si aj myslíme. Pre ne je zbytočná hra, ak dospelí hrajú navonok niečo iné, než čo si vnútorne zažívajú.

Každá komunikačná dimenzia funguje paralelne. To staré vždy zostáva. Prvá dimenzia je o rozhovore medzi dvomi ľuďmi, v jednom čase na jednom mieste. Ak sa vrátime do časov, ako to fungovalo bez cestovania, áut, televízie, tak ľudia zažívali len svoje blízke okolie, a zažili z celej zeme veľmi málo. Medzitým sa naše vedomie omnoho rozšírilo, stalo sa globálnym. Vnímame, že môžeme cestovať, čítame knihy, ale ten základný medziľudský rozhovor zostáva. Teraz je to tak, že môžeme stáť tu na jednom bode a byť v spojení s inými bodmi na zemi. Veľmi veľa sa zmenilo práve možnosťou cestovania.

Zažívame to, že sa vedomie stalo globálnym a prepája sa s tým lokálnym. Tieto dve roviny sa prepájajú. Vnímame účinok toho, že lokálne tu niečo zažívame a ako to pôsobí na to ostatné a zároveň i priestor mimo nás pôsobí na nás. Toto funguje i v malom merítku. Skupina ľudí predstavuje veľký globálny priestor a človek je to lokálne. A zo skúsenosti viem a je to úplne prirodzené, ak niekto vníma, ako sám funguje a aký to má vplyv na celú skupinu. To je úplne každému jasné. Je to akoby sme mali senzory na to, aby sme to vycítili. Pre mladých ľudí a deti je toto úplne prirodzené.

 

Bookmark the permalink.

Komentáře jsou zakázány.